Každý z nás túži mať dom či byt podľa vlastných predstáv a potrieb. Lenže potreby sa časom menia, tak ako sa mení aj situácia v rodine. To, čo nám vyhovuje dnes, nemusí byť ideálne zajtra. Ako sa na otázky o zmenách priorít, ktoré sú spojené s bývaním v tom istom dome, pozerá architekt? Na naše otázky odpovedal Peter Marcinko.
Má zmysel projektovať domy tak, aby sme v nich mohli prežiť celý život?
Nárast sociálnych väzieb, vzťahov – od pracovných až po osobné a rodinné – nás postupne ukotví k miestu, ktoré sme si vybrali na svoj život, aj keď si to ani neuvedomujeme. Je to geneticky zakódované v našich povahách a mentalite. Mierne pohyby nastávajú len v súvislosti s prirodzenými etapami života, kde istými medzníkmi bývajú spravidla pracovné a rodinné dôvody. Sú to zásadné zmeny spojené s novou prácou či s výraznou príležitosťou, alebo s odpojením sa od predchádzajúcich rodinných väzieb (strata rodičov, odchod detí za štúdiom a prácou, rozpad, resp. vznik nových rodín a pod.). Zmena miesta však býva spravidla krajným riešením v prípade veľkej časti populácie. Avšak pre niektorých môže byť spojená aj so splnením vlastných snov z mladosti.
Ing. arch. Peter Marcinko
Ako architekt pôsobí na východnom Slovensku. Má vlastný ateliér ARCHIMA v Prešove. Navrhuje predovšetkým stavby na bývanie a pre cestovný ruch. Ide o moderne poňaté objekty s dávkou emócie, s dôrazom na to, aby boli tieto stavby originálne a prevádzkovo aj technologicky vyspelé. „Priority sa menia v priebehu rokov. A pretože možnosti a priority má každý iné, myslím si, že forma rastúcich domov si na trhu nájde svojich priaznivcov.“
Dá sa rodinný dom naprojektovať tak, aby sme vedeli počítať aj s tým, že deti, ktoré sú teraz malé, budú dospievať?
Ak sa pozrieme na rodinný dom, nemôžeme ignorovať potrebu flexibility ako jednu zo základných vlastností dobre navrhnutého bývania. Priority sa menia v priebehu rokov. Ak si zoberieme potreby rodiny s deťmi do približne 10 rokov, v popredí je práve praktická stránka starostlivosti o potomkov. Varenie, domáce práce a starostlivosť o dieťa prevažujú nad inými potrebami. Preto umiestnenie detskej izby (herne) je ideálne riešiť čo najbližšie pri mieste výkonu týchto našich činností. Následne, ako dochádza k dospievaniu detí, objavuje sa ich prirodzená túžba po segregácii a vytváraní si vlastného a menej kontrolovaného sveta. Záľuby, školské povinnosti, ale aj kamarátstva a dospievanie zvyšujú nároky na intimitu, až nezávislosť. Tu spravidla odporúčam triezvo a ústretovo predchádzať možným konfliktom – ak sa dá, odporúčam rodičovskú zónu a zónu detských izieb trochu separovať. Oddeliť ich pomôže napríklad priestor šatníka, kúpeľne a pod.
Klientov, naopak, zvyknem odhovárať od umiestňovania izieb detí nad spálňu rodičov. Mladý, pubertálny „rocker“ vie spôsobiť ťažkú deformáciu pohody alebo, naopak, rodičia môžu byť aktérmi výchovného „zlomenia“ dieťaťa pri ustavičnom potláčaní jeho záľub a pri nadmernej kontrole. A tak nám z toho jasne vyplýva, že ideálom riešenia dispozície je umožnenie rozumného zónovania – vo väčších stavbách na to slúžia samostatné krídla, resp. poschodia. V prvej etape života rodiny je dôležité mať poruke detskú izbu, ktorá sa môže v istom štádiu len funkčne pretransformovať napríklad na pracovňu, malé domáce fitko a podobne.
Presuny funkcií miestnosti sú spravidla nenáročné a prirodzené. Situácií v živote, ktoré vyvolajú potrebu istých zmien, môže byť viacero. Rád upozorňujem klientov na tzv. tretiu etapu života, keď sa do popredia dostávajú také požiadavky, ako sú bezbariérovosť, bezúdržbovosť či jednoduchosť ovládania. Možno naoko až banálne požiadavky, ako blízkosť toalety, sprchy či kuchyne s vodou, získavajú v staršom veku na dôležitosti. Za veľmi dôležité, až zásadné považujem mať na prízemí miestnosť, ktorá veľa týchto životných cyklov a zmien dokáže riešiť jednoduchým „prezariadením“.
Je flexibilita dispozície jednou z foriem, ako možno dom prispôsobovať, resp. meniť?
Osobne považujem potrebu riešenia flexibility domu za dôležitú tému na zamyslenie, na druhej strane si musíme byť vedomí, že nevieme odhadnúť všetky situácie, ktoré život prinesie. Ak riešime polohu hosťovskej izby, odporúčam ju riešiť podľa možnosti s vlastným sociálnym zázemím a umiestňovať ju skôr v zóne bezprostredne pri vstupe, bez prieniku so zónami ostatných bývajúcich, čo pre všetky strany prináša komfortnejšie súžitie. Zároveň je takáto izba na prízemí dobrým riešením pre etapu, keď ostáva jeden z rodičov sám a chceme mu poskytnúť zodpovedajúcu opateru.
Čo sú „rastúce domy“?
Ide spravidla o tzv. modulárne domy, keď k existujúcej zostave modulov je možné v zmysle potreby pripájať ďalšie moduly, avšak takisto ich aj meniť či odoberať.
Čo si myslíte o tzv. rastúcich domoch?
Téma rastúceho domu je určite zaujímavá, sám som sa niečím podobným zaoberal v čase zakladania rodiny, dnes by som to určite nepovažoval za všeliek. Prečo? Hlavným negatívom je, že vnáša do zažitého prostredia prvok dočasného diskomfortu počas dostavby. Tejto mojej námietke vedia úspešne oponovať napríklad systémy kontajnerových, resp. montovaných domov, kde objemovo predurčená dostavba vyrobená vo fabrike a len pripojená k existujúcej stavbe výrazne eliminuje čas nekomfortu.
Známa je situácia, keď sa existujúca hrubá stavba (alebo časť domu postavená v čase prvej etapy) predpripraví s víziou možnosti transformácie – neskoršieho zobytnenia. Príkladom je transformácia neobývaného podkrovia. Tu však opatrne s prehnane romantickými víziami viacgeneračných domov. Hlavne výraznejšia migrácia mladých za prácou mimo rodiska je dôvodom, že sa dnes tento segment nijako mimoriadne nerozvíja. Navyše často rozdielne generačné pohľady na spôsob života prinášajú až konfliktné situácie. A aj takto plánovaná predpríprava môže predstavovať iba navýšenie vstupných nákladov.
Čo sú „flexibilné domy“?
Ide spravidla o systém murovaných i prefabrikovaných rodinných domov, v ktorých je možné pomerne jednoducho posúvať či rušiť priečky.
Majú flexibilné a rastúce domy budúcnosť?
Aditívne rozšírenie formou prístavby nie je spravidla až také „bolestivé“, ale musí mať vymyslené a predurčené miesto dostavby, a teda rezervu pozemku či staticky a konštrukčne predpripravené časti pre nadstavbu. Pri súčasných inflačno-ekonomických charakteristikách a vývoji cien nehnuteľností a stavebných prác si však nemyslím, že vo finančnom porovnaní výdajov pri výstavbe formou rastúceho domu ekonomicky niečo mimoriadne usporíme. Získame (ušetríme) možno vtedy, ak nepostavíme. (smiech)
Ak by som si predstavil, že postavím dom v istom celku a zvyšok dostaviam napríklad o 10 rokov, nie som si istý nejakou výraznou úsporou v rodinnom rozpočte, možno skôr naopak. Pozrite sa na ten neuveriteľný nárast cien stavebných prác a materiálov v období posledných 10 – 30 rokov… Nespornou výhodou je však to, že nestaviate dopredu niečo, čo ešte nepotrebujete, resp. možno nikdy ani potrebovať nebudete.
Ďalším plusom etapovitej výstavby je, že sa nevystavujem vysokému úverovému zaťaženiu, hlavne pri zohľadnení príjmovej stránky mladých rodín. Dostavba sa rieši až vtedy, keď je človek finančne stabilizovaný, resp. až keď vznikla potreba dostavby. A pretože možnosti a priority má každý iné, myslím si, že forma rastúcich domov si na trhu nájde svojich priaznivcov aj za cenu mierneho diskomfortu počas dostavby. A to práve z dôvodu racionalizácie finančného zaťaženia.
Čo si o rastúcich domoch myslíte vy? Je to podľa vás ideálne riešenie? Neváhajte a podeľte sa s nami o svoj názor.
Zdieľať obsah
