Medzi architektmi je obľúbený takýto vtip:„Stretnú sa traja architekti a majú štyri názory na tú istú vec.“ Lenže, presne tento istý vtip si radi na seba vzťahujú aj advokáti a takisto aj chirurgovia. Povedzme si však na rovinu – rôznorodosť a rozmanitosť patria k životu. Sú jeho korením. A asi je to tak správne.
Praktickosť verzus pohodlie
Aj v architektúre si môžu občas protirečiť okázalosť a krása s úžitkom či pohodlím. Ak sa vrátime na úvod tohto článku, môžeme si povedať, že niektorí architekti až príliš lipnú na formálnych prvkoch – celkovom stvárnení. Iní zase preferujú výsostne energetické parametre a ďalší sa snažia projektovať stavby, v ktorých je čitateľná skôr snaha vytvoriť praktické bývanie. Čo je však správne? Keď sa domy projektujú tak, aby zapadli do krajiny, alebo ak s ňou kontrastujú? Niektorí projektanti riešia stavby v harmónii s prostredím, iní majú chuť provokovať. Čo je lepšie? Uzavrieť to môžeme tvrdením, že každému sa môže páčiť niečo iné. A asi sa zhodneme aj v tom, že architektonické vychytávky majú aj svoje úskalia.
O čo jednoduchšie to bolo v minulosti
V nedávnej minulosti sa architekti nemuseli riadiť napríklad kritériom energetickej bilancie budov. Ani ďalšími podobnými parametrami, ktoré by im príliš zväzovali ruky. A tak mohli vzniknúť mnohé diela, ktoré sa nezmazateľne zapísali aj do slovenskej povojnovej architektúry. Sú to napríklad stavby architekta Ivana Matušíka: kruhovitý Obchodný dom Slimák (1964) neďaleko Zváračského ústavu v Bratislave, trojcípy „starý“ Prior na Kamennom námestí v Bratislave (1969) a takisto kruhovitý Liečebný dom Baník (1975) v Bojniciach. Išlo o stavby, ktoré vyvolali zaslúžený ohlas doma aj v zahraničí.
Úskalím Liečebného domu Baník však bolo jeho bohato dimenzované pevné zasklenie z pohľadu nádvoria. Užívatelia objektu sa údajne sťažovali, že takto zasklené kruhovité chodby boli extrémne horúce, pričom použitý materiál neumožňoval chodby vetrať. Nakoniec teda museli vykonať v spolupráci s architektom úpravu zasklenej vnútornej fasády tak, aby mala aj otvárateľné okná. Ešte odvážnejší bol (vtedy už 78-ročný) Ivan Matušík pri návrhu bytového domu Triangolo v Nitre. Spolu s omnoho mladším kolegom, Sebastianom Nagyom, získali za túto stavbu v roku 2008 Cenu Dušana Jurkoviča. Ide o mimoriadny počin v architektúre, avšak, názor bežných Nitranov hovorí, že byty v Triangole sú pre „obyčajných ľudí“ nepraktické, pretože vnútorná dispozícia bytov platí daň za svoj odvážny atypický pôdorys.
Daň za iné – mimoriadne kvality
Áno, daň je asi lepší výraz než úskalie. Mimoriadne počiny totiž prinášajú aj mimoriadne materiálové riešenia. A tak si v rámci zmienky o architektovi Ivanovi Matušíkovi, ktorého tvorba predstavuje jeden z vrcholov slovenskej architektúry, priblížme jeho ďalší výnimočný dom Elipsion (pri Slnečných jazerách v Senci), za ktorý dostal Cenu Dušana Jurkoviča v roku 2002. Objekt, pripomínajúci možno sud, prípadne trup lietadla, je vskutku mimoriadny. Avšak, jeho budúci užívateľ ani náhodou nemohol dúfať, že si v ňom postaví nejaké štandardné šatníkové skrine. Elipsion sa jednoducho vymyká nielen bežnej architektúre, ale aj bežnému spôsobu bývania. Nie nadarmo mu niektorí miestni hovoria aj UFO.
Cena
Ďalšou daňou za mimoriadne kvality architektonickej vychytávky býva spravidla aj cena. Architekt Matušík sa (ako letecký nadšenec) rád nechával inšpirovať nielen aviatickými tvarmi, ale aj netradičnými konštrukciami. Konštrukčný základ Elipsionu tvorí sedem nosných eliptických rebier z oceľového T-profilu a na ne nadväzujúci obal tvoria priečne dosky, tepelná izolácia a dvojplášťová, takisto drevená škrupina z červeného smreka. Aj laikovi musí byť jasné, že takto koncipovaný obal domu, pripomínajúceho obrovskú cigaru (alebo obrovský Diogenov sud?), sa musí cenovo pohybovať niekde inde ako klasická obvodová tehla. Aj nábytok do atypického interiéru musí byť prísne atypický. A teda z finančného hľadiska sa nachádzame na iných sumách, než bežná „klasika“.
Terasa naša každodenná
Medzi súčasné vychytávky patria aj terasy. Veď terasa sa dnes stáva akousi ďalšou obývačkou, ktorá prepája interiér s exteriérom domu. Je to skvelá vec, ktorá nám umožňuje posedieť si vonku pri chladenom pivku či kávičke. Má to však spravidla dve veľké úskalia. Tým prvým je tepelný most, ak spojíme základy domu so základmi takejto terasy v jeden monolitický celok. Dá sa mu predísť jednoducho – nespraviť základové pásy ako jeden monolit, ale prerušiť ich izolantom, čím prerušíme aj tepelný most. Tým druhým úskalím je tepelné namáhanie obytných terás. V také augustové popoludnie môže byť pobyt na terase doslova neznesiteľný. V tomto prípade pomôže kvalitné tienenie, ktorým terasu prekryjete – ideálne zaťahovacie (a teda aj odťahovacie), aby ste zvyšnú polovicu roka (až pominú slnečné mesiace) nemali následne tmu v obývačke.
Na záver
Má zmysel riešiť vychytávky? Má – pokiaľ nejde o samoúčelné riešenia a pokiaľ je suma kvalít vyššia ako suma úskalí. Jedným z ďalších príkladov, na ktorom by sme chceli demonštrovať naše tvrdenie, je orientácia stavieb vzhľadom na svetové strany. Logika správnej orientácie domov (a chát) káže, aby boli orientované smerom na slnečné strany – teda východ, juh a západ. Vtedy má stavba najviac slnečných ziskov a najmenej tepelných strát. Avšak, viacerí architekti v oblasti Vysokých Tatier toto pravidlo v posledných rokoch porušili. Vznikli tak netradične riešené zasklené fasády orientované na sever – s výhľadom na úžasnú panorámu Vysokých Tatier. Z hľadiska prísne chápanej orientácie a tepelných strát ide možno o nezmysel, z hľadiska estetických ziskov a užívateľského komfortu ide o zásah do čierneho.
Zdieľať obsah
